Rady pre rodičov

Ako vybrať pre svoje dieťa tú správnu materskú školu?

Nastáva obdobie, kedy sa v rodinách mnoho diskutuje práve okolo tejto vážnej téme. Blíži sa obdobie zápisu detí do materských škôl (od 15. februára do 15. marca). Ktorá materská škôlka bude pre naše dieťa tá naj? Bude nadväzovať na rodinnú výchovu ? Bude spĺňať všetky nároky na prípravu dieťaťa do základnej školy? Bude tam šťastné a spokojné ?

Naozaj ide o vážne rozhodovanie. Preto je potrebné zamyslieť sa nad nasledujúcimi skutočnosťami:

  1. Nástup do materskej školy je z viacerých hľadísk veľkou životnou zmenou nielen pre dieťa, ale aj pre jeho rodinu. Dieťa „opúšťa“ svoje domáce prostredie, odlučuje sa od svojich rodičov.
  2. Prostredie materskej školy kladie pred neho množstvo nových úloh, nových ľudí, rovesníkov, nových sociálnych situácií, pravidiel. 
  3. Dieťa musí sa musí vyrovnať a prekonať psychickú záťaž, ktorej je vystavené. A to všetko bez prítomnosti matky, ocina, či starých rodičov.Dieťa stráca pocit bezpečia - vníma, že zrazu nemá pri sebe blízku osobu, na ktorú sa dovtedy spoľahlo, ktorá bola v jeho bezprostrednej blízkosti a vytvárala mu pocit bezpečia.Nastáva stres – zmena rytmu života a denných aktivít.
  4. Preto je dôležité, akým spôsobom sa tento prechod udeje. Je nesporné, že veľkú úlohu zohráva profesionálny prístup pedagógov ale aj nevyhnutá súčinnosť zákonných zástupcov dieťaťa.

 

Niekoľko typov pri výbere materskej školy:

  1. Stratégia – program, zameranie o ktorom sa rozprávajte s vedením školy (papier znesie všetko…pravý autor zverejnenej stratégie obstojí J).
  2. Personál –  jeho správanie, komunikácia, ústretovosť, srdečnosť, flexibilita, profesionalita, sociálne a empatické cítenie,
  3. Vybavenie škôlky – materiálno – technické – interiérové, exteriérové.
  4. Stravovanie detí – vlastná kuchyňa, či dovoz stravy (preverte si, či sú dodržané všetky hygienické opatrenia a normy).
  5. Bezpečné prostredie – dostatok priestoru k celkovému počtu detí, denného svetla, zabezpečenie vetrania.
  6. Pitný režim – čo, kedy a koľko.
  7. Čistota a hygiena priestorov.
  8. Adaptačný proces – ako sa realizuje.

Adaptácia označuje schopnosť prispôsobiť sa novému prostrediu, zvyknúť si naň. Úroveň adaptácie na materskú školu ovplyvňuje viacero faktorov, akými sú:

  • vek,
  • zdravotný stav,
  • temperament,
  • emočná zrelosť,
  • priebeh prípravy dieťaťa na zmenu zo strany jeho rodiny,
  • prístupu učiteľky a i.

Dieťa stojí pred novými situáciami a úlohami. 

Očakáva sa od neho, že musí:

  1. tráviť časť dňa bez rodičov v „cudzom“ prostredí,    
  2. zvládnuť odlúčenie, predovšetkým od matky,
  3. spracovať: stres, úzkosť, „osamelosť“, neistotu a strach,
  4. prijať a rešpektovať nové autority, nových rovesníkov,
  5. včleniť do novej rovesníckej komunity,
  6. vedieť samostatne fungovať, prijímať pokyny, spolupracovať,
  7. vedieť sa rozdeliť, pomôcť, presadiť sa,
  8. naučiť sa byť samostatným, učiacim sa kamarátom,
  9. naučiť sa rešpektovať a byť rešpektovaný,
  10. osvojiť si nové sociálne normy a pravidlá fungovania,
  11. učiť sa novým spoločensky žiaducim postojom, hodnotám a vzorcom správania,
  12. prosociálne myslieť a správať sa,………
  13.  …..

…a je toho ešte veľa….

Odporúčame vám:                                                                                                      

pýtajte sa, klaďte otázky, zaujímajte sa na modelové situácie, v ktorých sa môže vaše dieťa ocitnúť, informujte sa výchovno-vzdelávací proces a denný režim dňa, zvažujte všetky informácie, všímajte, či si aj klímu školy a priestor, ktorý vám bude poskytnutý na informácie,…..

Nezabúdajte , že materská škola (predprimárne vzdelávanie) má svoje poslanie a veľkú zodpovednosť – pripravuje dieťa na základné (primárne) vzdelávanie.

Úspešnosť budúceho prváka a následne jeho ďalší rozvoj na ceste ďalšieho vzdelávania zabezpečuje práve materská škola.

Veľa šťastia !

PaedDr. Ivana Vargová

 

FINANČNÁ POMOC PRE ZAMESTNANÝCH RODIČOV

Máte dieťa do troch rokov a nastupujete do zamestnania

Zákon č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len “zákon”).

Pokiaľ starostlivosť o dieťa do troch rokov veku dieťaťa alebo do šiestich rokov veku dieťaťa, ktoré má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, zabezpečuje „poskytovateľ starostlivosti o dieťa“.

POSKYTOVATEĽOM STAROSTLIVOSTI O DIEŤA MÔŽE BYŤ:

zariadenie na tento účel zriadené (napr. jasle, materská škola)
iná právnická osoba,
fyzická osoba, ktorá poskytuje starostlivosť na základe živnosti,
iná fyzická osoba, ktorá neposkytuje starostlivosť na základe živnosti (napr. starý rodič dieťaťa),
rodič, ktorý vykonáva zárobkovú činnosť a poskytuje starostlivosť o dieťa osobne.
Nárok si uplatňuje rodič alebo osoba, ktorej je dieťa zverené do náhradnej starostlivosti na základe právoplatného rozhodnutia súdu.

Príspevok sa poskytuje rodičovi za podmienky, že vykonáva zárobkovú činnosť a z tejto činnosti je povinne verejne dôchodkovo poistený.

PRÍSPEVOK SA POSKYTUJE V SUME PREUKÁZANÝCH VÝDAVKOV POSKYTOVATEĽOVI, NAJVIAC VŠAK DO SUMY 230 EUR MESAČNE.

Poskytovateľom starostlivosti o dieťa môže byť aj jeden z rodičov dieťaťa alebo iná fyzická osoba, ktorá neposkytuje starostlivosť na základe živnosti (napr. starý rodič dieťaťa), a v takomto prípade sa príspevok sa poskytuje v sume 41,10 Eur.

BLIŽŠIE INFORMÁCIE A TLAČIVÁ NÁJDETE NA WEBOVOM SÍDLE ÚRADE PRÁCE, SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY BRATISLAVA – WWW.UPSVAR.SK

ODMENY A TRESTY

Medzi najčastejšie používané výchovné prostriedky patria odmeny a tresty. Čo sa týka samotného účinku odmien a trestov vo výchove, možno povedať. že odmeny sú lepšími výchovnými prostriedkami ako tresty, vykazujú vyššiu účinnosť. Odmeny podporujú učenie, vrátane sociálneho učenia, čo má pre výchovu veľký význam. Účinky trestov nie sú jednoznačne predpovedateľné, keďže každé dieťa môže na uložený trest reagovať inak.

Medzi hlavné funkcie trestov môžeme zaradiť:
• trest má napraviť vzniknutú škodu – dieťa uprace, čo rozhádzalo, napraví, čo poškodilo (ak to dokáže), zaplatí škodu z vreckového
• trest má zabrániť opakovaniu nesprávneho správania – ak určité správanie sprevádza nepríjemný zážitok, dieťa si dá pozor a nabudúce sa takéhoto správania vystríha
• trest má vinníka zbaviť pocitu viny – táto funkcia však predpokladá, že dieťa si je vedomé svojho priestupku,  prežíva pocity viny a trest vníma ako spravodlivý.

Aké by mali odmeny a tresty byť
Odmeny a tresty by mali byť primerané osobnosti a veku dieťaťa. Vek dieťaťa je faktor, ktorý zohráva vo výchove významnú úlohu. S narastajúcim vekom dieťaťa strácajú svoju účinnosť prostriedky, ktoré sú spojené s nejakými telesnými pocitmi, či už príjemnými alebo nepríjemnými (napríklad sladkosť, hračka). Naopak, vzrastá význam tých prostriedkov, ktoré sú skôr povahy duševnej (ocenenie, pochvala, prejav uspokojenia ako odmena, výčitka, dohováranie, prejav nespokojnosti ako trest).
Odmeny a tresty by mali byť dieťaťu vždy zrozumiteľné. Týka sa to najmä trestu. Dieťa by nemalo byť potrestané za nejakú „tajomnú vinu“, ktorú nemôže pochopiť, ale má si byť vedomé svojho priestupku. Trest za neznámu vinu spôsobuje u dieťaťa stav zmätku a napätia.
Pri používaní odmien a trestov by mala byť dodržiavaná dôslednosť. Nedôslednosť spôsobuje u dieťaťa zmätok a status rodiča sa v jeho očiach znižuje. Nedôslednosť sa týka dvoch rôznych situácií – buď sú v rozpore výchovné praktiky dvoch a viacerých vychovávateľov, alebo sa nedôslednosti dopúšťa jeden vychovávateľ.
Pri použití trestu (a samozrejme aj odmeny) by sme mali mať na pamäti, aby sa vzťahovali k tomu, čo dieťa spravilo – ak príde domov neskôr je efektívnejšie skrátiť na druhý deň dieťaťu vychádzku ako zakázať mu pozerať televízor.

Ako správne trestať dieťa
• Trest by mal redukovať potrebu ďalších trestov a mal by zamedziť nežiaducemu správaniu. Pokiaľ to tak nie je, trest nie je účinný.
• Trest by sa nemal používať vtedy, ak je rodič nahnevaný – ak rodič dieťa potrestá, keď je nahnevaný, robí naraz dve veci – trestá a hnevá sa. Pritom hnev môže byť pre deti to, čo chceli dosiahnuť, tým pádom aj tak získavajú prevahu nad rodičom – napriek trestu. Nevhodné správanie teda nie je potlačené, pretože trest nemá taký účinok ako potešenie detí z toho, že rodiča rozhnevali.
• Správny trest deti nezahanbuje, nedegraduje, neponižuje. Ak je trest ponižujúci a zahanbujúci, nepovedie k náprave správania, skôr u dieťaťa vzbudí pocity nespravodlivosti a hnevu.
• Tresty by mali byť používané dôsledne. Správanie, ktoré rodičom prekáža alebo ho považujú za nevhodné, by mali potrestať vždy a nielen vtedy, keď sa im chce.
• Trestať sa musí s rozumom. Tresty, ktoré majú krátke trvanie sú účinnejšie ako tresty tvrdé a prísne. Trest by mal byť priamo úmerný závažnosti nevhodného správania.
• Je nutné použiť také tresty, ktoré sa ľahko realizujú.
• Zmysel trestu by mal byť dieťaťu vždy objasnený. Ak rodič dieťaťu vysvetlí, prečo ho trestá, povedie to k zlepšeniu nežiaduceho správania.
• Vhodnými trestami sú zákazy – časovo obmedzená strata možnosti využívať určité výhody vo vzťahu k previneniu.

Telesné tresty
Názory na telesné tresty nie sú medzi odborníkmi ani rodičmi jednotné. Riziká telesných trestov spočívajú v tom, že takýto trest síce na chvíľu zmierni nežiaduce správanie, ale nemá dlhodobý účinok, nevedie k zmene správania. Telesné tresty poskytujú rodičovi vonkajšiu kontrolu nad správaním dieťaťa, ale nevedú ho k zodpovednému správaniu a väčšinou sú výsledkom straty kontroly rodiča na svojim správaním čiže jeho zlyhaním.
Ďalšia nevýhoda telesných trestov súvisí s ich krátkym časovým trvaním. Táto forma trestu deti neprinúti zamyslieť sa nad ich nevhodným správaním, ale iba nad trestom samotným. Telesné tresty sú takisto pokorujúce a city zraňujúce.

Na záver chceme dodať, že vo výchove dieťaťa je najdôležitejší pozitívny prístup rodiča, ktorý spočíva predovšetkým v nasledovnom:
• Prijímať deti také, aké sú a nie také, aké by mali byť. Akceptovať ich chyby a nesústreďovať sa len na ne.
• Adekvátna komunikácia s dieťaťom – nehodnotiť jeho osobnosť, ale zdôrazňovať aspekt rodiča.
• Dôverovať dieťaťu, neodradzovať ho od skúšania nových vecí.
• Sústreďovať sa na dobré nápady.
• Hodnotiť aj snahu a čiastkové zlepšenie.
• Vytyčovať reálne a realizovateľné ciele.
• Povzbudzovanie nespájať s moralizovaním.

Použité zdroje:
Mgr. Galina Barátová, psychológ CPPPaP Nitra
ČÁP, J., MAREŠ, J. 2001. Psychologie pro učitele. 1. vydanie. Praha : Portál, 2001. s. 245 – 359. ISBN 80-7178-463-X.
MATĚJČEK, Z. 1994. Po dobrém, nebo po zlém. Praha : Portál, 1994. s.109. ISBN 80-85282-00-3.
SEVERE, S. 2007. Co dělat, aby se vaše děti správně chovaly. 2. vydanie. Praha : Portál, 2007. s.93-154. ISBN 978-80-7367-324-6.
ROGGE, J. 2005. Rodiče určují hranice. 1. vydanie. Praha : Portál, 2005. s.181. ISBN 80-7178-990-9.

 

NEGATÍVNE VPLYVY NA EMOCIONÁLNY ROZVOJ

Kouřilová a Mazehóová (2005) uvádzajú nasledujúce negatívne vplyvy rodičov na emocionálny rozvoj dieťaťa:

  • Boja sa konfliktov a náročných situácií a chránia pred nimi deti.
  • Príliš tragicky vnímajú detské neúspechy.
  • Boja sa hovoriť o emóciách s deťmi alebo sa za emócie hanbia.
  • Poskytujú malú alebo neadekvátnu emocionálnu pod
  • Príliš k sebe deti pripútavajú a bránia im v odpútaní sa alebo toto odpútanie nepodporujú.
  • Dávajú deťom malý priestor na rozvoj ich emocionálneho ž
  • Nevydávajú voči deťom „jasné signály“.
  • Sami rodičia sú nezrelí.
  • Sú v zajatí „katastrofických scenárov“ a učia tomu aj svoje deti.
  • Nevedia budovať sebadôveru a sebavedomie svojich detí
  • Udržujú svoju hyperprotektívnu starostlivosť o dieťa v „emocionálnom oslabení“.

 

Pestujte kladný prístup  – poskytujte  deťom emocionálnu starostlivosť a podporu, ktorú dokážu prijať.  Ide  o viac  ako  pochvalu,  pomaznanie  a pusu  na  dobrú  noc.  Zahrňuje  aktívnu  účasť v emocionálnom  živote  detí.  Záujem  o dieťa  a otvorený  vzťah  k nemu  má  dlhodobý  účinok  na

zlepšenie spôsobu, akým dieťa vníma samo seba, jeho schopnosti zvládať situácie a možno aj jeho zdravie.

Kladná disciplína – premyslené, predvídateľné a veku dieťaťa zodpovedajúce metódy, ako reagovať na jeho nevhodné správanie. Nemožno vychovávať dieťa k emocionálnej inteligencii bez toho, aby sa zároveň nevyužívali dôsledné a účinné metódy, ako ho naučiť disciplíne, a to:

  1. Stanovte jasné pravidlá a presné hranice a držte sa ich. Pokiaľ možno, napíšte ich a vyveste.
  2. Varujte svoje dieťa a upozornite ho, keď sa začína správať nevhodne. To je najlepší spôsob, ako ho naučiť sebakontrole.
  3. Formujte jeho pozitívne správanie tým, že budete upevňovať jeho dobré skutky pochvalou alebo láskavosťou a zároveň budete ignorovať prejavy, ktoré majú iba upútať vašu pozornosť.
  4. Hovorte so svojím dieťaťom o tom, čo od neho očakávate. Všeobecne rodičia netrávia so svojimi deťmi dostatok času rozhovormi o životných hodnotách a pravidlách správania a o tom, prečo sú tieto hodnoty a pravidlá dôležité.
  5. Predchádzajte problémom skôr, ako sa Podľa behaviorálnej psychológie sa väčšina problémov objavuje ako dôsledok istého podnetu alebo narážky. Chápanie a eliminácia týchto podnetov vám umožní vyhnúť sa situáciám, ktoré spúšťajú nevhodné správanie.
  6. Keď je porušené jasne stanovené pravidlo alebo sú prekročené dané medze úmyselne alebo omylom, mal by okamžite nasledovať vhodný trest. Buďte dôslední a urobte presne to, čo ste povedali, že urobíte.
  7. Keď  musíte   trestať,   zabezpečte,   aby   trest   bol   primeraný   porušeniu   pravidla   alebo nevhodnému správaniu (trest má zodpovedať prečinu).
  1. Využite celú širokú paletu disciplinárnych metód.

 

Odporúčané sú:

  1. Napomenutie – prvý prostriedok, ktorý má rodič využiť tak, aby sa správanie dieťaťa zmenilo a zároveň aby sa u neho nevyvolal vzdor alebo negatívny obraz o sebe.
  1. Metóda prirodzených dôsledkov – necháme dieťa, aby zakúsilo logické dôsledky svojho nevhodného správania a aby si tak uvedomilo, prečo je dôležité dodržiavať isté pravidlá.
  1. Odchod do ústrania – asi najbežnejšia odporúčaná metóda spočíva v tom, že pošleme dieťa na krátky čas (jednu minútu za každý rok dieťaťa) do kúta alebo na miesto, kde nemá žiadne podnety.
  2. Odobratie nejakého práva – keď sú už deti príliš staré na to, aby sme ich posielali do kúta, väčšinou im za trest niečo zakážeme (zákaz videohier, telefonovania…). Dbáme o to, aby to neboli zákazy, ktoré bránia rozvoju dieťaťa, nejaké náučné podujatia.
  3. Opakovanie správneho správania – užitočné je, ak chceme dosiahnuť rýchle zmeny v správaní. Ak dieťa urobí  niečo  nevhodné,  musí najmenej desaťkrát alebo  až počas dvadsiatich minút opakovať danú situáciu správnym spôsobo
  4. Bodovací systém  –  používame  ho  pri  chronických  problémoch.  Použijeme  systém, v ktorom môžu deti za jasne definované pozitívne správanie získať body. Tieto body potom môžu deti „vymeniť“ za okamžitú alebo neskôr odovzdanú odmenu. Nevhodné správanie má za následok odpočítanie bodov.

 

Dvadsatoro odkazov rodičom od ich detí

(podľa Stuchlíkovej):

  1. Nerozmaznávajte
  2. Nebojte sa byť prísni a pevní.
  3. Nedovoľte, aby som si vytvoril zlé návyk
  4. Nerobte zo mňa menšieho, ako s
  5. Nekárajte ma, nenadávajte a nedohovárajte mi na verejnos
  6. Nevnucujte mi, že moje chyby sú ťažké hriechy.
  7. Nenechajte sa príliš vyviesť z miery, keď poviem, že vás nemám rád/rada.
  8. Nechráňte ma pred všetkými následkami môjho kon
  9. Nevenujte prehnanú pozornosť mojim drobným poraneniam a boliestk
  10. Nesekírujte
  11. Nerobte unáhlené sľuby.
  12. Nezabúdajte na to, že sa nedokážem vždycky vyjadriť tak, ako by som chcel/-a.
  13. Nepokúšajte nadmerne moju poctivosť.
  14. Nebuďte nedôslední.
  15. Nehovorte mi, že ma nemáte radi, aj keď niekedy robím príšerné vec
  16. Nehovorte, že moje obavy a strach sú hlúposti.
  17. Nesnažte sa mi nahovoriť, že ste dokonalí a bezchybní.
  18. Nikdy si nemyslite, že je pod vašu dôstojnosť ospravedlniť sa
  19. Nezabúdajte na to, ako rýchlo dospieva
  20. Nezabudnite na to, že nemôžem dobre vyrásť bez veľa lásky a láskavého porozumenia, ale to vám nemusím hovoriť, však nie?

 

Rodina zásadným spôsobom formuje osobnosť dieťaťa od narodenia po stránke fyzickej, psychickej  i sociálnej. Hlavne socializačné procesy v prvých rokoch života, keď sa rodičia a súrodenci stávajú zdrojom nápodoby a identifikácie, sa zapisujú do vzorcov nášho správania a kladú základy nášho hodnotového myslenia. Formujú emocionálny svet dieťaťa, jeho vyjadrovanie emócií, sebaistotu a sebaobraz,   kladú   základy   sebaregulácie,   sebakontroly   a sebaovládania,   budujú   motiváciu a sebamotiváciu,   jeho   spoluprežívanie   a empatiu,   učia   ho   základným   spôsobom   správania v medziľudských vzťahoch.

Preverte, ako vaše konanie ovplyvní ostatných – predtým, než začnete konať. Ak vaše rozhodnutie bude mať vplyv na ostatných, skúste si predstaviť seba na ich mieste. Ako sa budú cítiť, ak budete takto konať? Chceli by ste vy niečo také zažiť? Ak musíte konať, ako môžete pomôcť ostatným vyrovnať sa s následkami vášho konania?